Cvicte.sk

Akému športu sa venuješ?

To je dobrá otázka. V podstate som sa nikdy nevenoval jednému športu. Začal som športovať ešte na základnej škole. Bral som to vždy komplexne. Jadrom bola dobrá kondícia spojená so schopnosťou používať telo v rôznych situáciách. To znamená, že centrom boli bojové umenia a všetko okolo toho ako beh, šprint, posilňovanie s vlastnou váhou a rozličné iné alternatívy, ktoré s tým súviseli.

Prerástlo to potom do niečoho konkrétneho? Dnes, keď povieš, že si ideš zašportovať, čo to je?

Nemám príliš v láske slovo šport. Šport je u mňa niečo také, že sa venujem jednej forme aktivity, rozvoju tela jedným smerom. Ja skôr používam slovo pohyb. Veľmi rád sa hýbem a zamiloval som sa do toho, keď sa moje telo hýbe. Pohyb beriem ako komunikáciu s priestorom. Poviem si, idem sa porozprávať s trávou alebo so stromom. A robím premety, kotrmelce, alebo zhyby na strome. Nemám dlhodobý plán. Väčšinou si v nedeľu urobím plán na ďalší týždeň podľa toho, ako sa cítim v danom období.

Ako vyzerá taký tréningový plán?

Niekedy mám chuť posilňovať a tréningový program si postavím na hrazdách, klikoch, drepoch, brušákoch, dvíhaní nôh na hrazde a podobne. Niekedy mám veľkú chuť behať, teda šprintovať. Tréningový plán si zostavím tak, že si dám šprinty do kopca. Niekedy mám taký „forrest gumpovský“ pocit,  vtedy si to postavím na dlhých behoch. Ráno mám väčšinou základnú rozcvičku, ktorá pozostáva z dýchacích cvičení a bojových umení. Večer idem podľa stanoveného plánu. Telo musí ísť dopredu, preto si raz za čas dávam niečo, kde si svoj výkon meriam. Behám na čas, alebo si dám kliky za určitý časový interval, aby som si uvedomil, či je môj tréning efektívny a či napredujem.

Tréning máš teda ráno aj večer?

Snažím sa ráno aj večer. Niekedy mi to nevyjde dvojfázovo, ale snažím sa každý deň.

Ako sa ti darí dodržiavať to a športovať pravidelne? Mnohí s tým majú  problém. Aj keď si to stanovia, buď sa k tomu nedopracujú, alebo to na niečom zlyhá.

Toto pozorujem aj ja. Stále sú tu nejaké módne pohybové trendy. Ľudia tomu podľahnú, napríklad ako crossfitu. Začnú sa tomu venovať, všetko je super, svaly rastú, kondícia rastie. Ale drží ich to polroka, rok a verím tomu, že 90 percent ľudí, ktorí začali s crossfitom, sa mu o rok a pol už venovať nebudú. Už teraz to vidím na okruhu svojich známych, ktorí s tým začali a postupne odpadávajú. Čaro toho, ako som si ja dokázal zachovať lásku k pohybu na celý život, naozaj od štrnástich rokov, je nesústrediť sa iba na jednu formu pohybu, ale sústrediť sa na radosť z pohybu. Čiže, nájsť si svoju vlastnú cestu, ako sa hýbať. Inšpirovať sa mnohými smermi a skúšať. Musí tam byť vášeň. Keď tam je, prerastie do radosti. Pre mňa osobne je to vyslovene o radosti.

Niektorí tvrdia, že pohyb nie je pre nich, že sa v ňom nenašli a žiadna forma ich nebaví. Čo by si im poradil?

Ja mám na to takú vizualizačnú pomôcku. Keď sa povie slovo pohyb, aké zviera ťa napadne? Každého napadne niečo iné. Pointa lásky k pohybu je to, že to zviera, ktoré ťa napadlo, je asociované u teba s pohybom. A najväčšia radosť k pohybu vznikne tak, že začneš napodobňovať pohyby tohto zvieraťa. V prvé dni si budeš pripadať ako debil. Treba to robiť za zatvorenými dverami, niekde, kde nevidieť cez okno, kde nie je nikto, kto si robí žarty – to spôsobí stuhnutosť tela. Napodobňovanie pohybov toho zvieraťa spôsobí, že telo sa prirodzene uvoľní. Treba robiť všetko, čo s tým súvisí: chodiť po štyroch, vrčať, skákať po zemi, robiť možno aj pohyby, ktoré to zviera prirodzene nerobí. Nemusí to byť práve dokonalé napodobňovanie pohybu, ide o to, dostať to zviera z tela von. Každému, komu som dal tento test, napadne iné zviera. Nedá sa to generalizovať. Niektorých ľudí napadnú zvieratá, ktoré sa s pohybom bežne neasociujú. Ale treba to nasledovať. Je zreálnením energie, ktorá je v tele a treba sa naučiť dať ju von. Samozrejme, k tomu patria aj patričné zvuky, ktoré to zviera vydáva, tak sa uvoľní aj psychika.

Takže sa vcítim do konkrétneho zvieraťa...

To by som trošku upravil. Nie, že sa vcítiš do zvieraťa, ty to zviera už si. Je v tebe skryté. Je v tele niekde potlačené. Ty ho musíš cez telo dostať von. Akonáhle sa to naučíš a prejdeš prvým pocitom trápnosti, začne to byť samozrejmé. Dostaneš sa do fázy, že sa budeš hýbať pravidelne každý deň a začneš to zbožňovať. Lebo to si ty, len sa učíš vyjadrovať svoj pohyb. To nie je niečo, čo by si sa učila umelo. Keď sa vyjadríš pohybom sama pre seba, tak prídeš k prirodzenej kráse a radosti.

Čo príde potom?

Potom, keď sa naučíš vyjadriť pohyb, budeš sa chcieť rozvíjať ďalej. Možno sa ti zrazu k tomu začne hodiť nejaká organizovanejšia forma pohybu. Možno zistíš, že ti stačí dať dvakrát fitnes centrum a potom beháš, alebo začneš robiť parkour alebo jógu. Ale už to nerobíš preto, aby si sa niečo naučila, ale aby si svoj pohyb posunula ďalej. Stále si to „svoje“ zviera. Treba to skúsiť, nedá sa to pochopiť. Ide o to, aby sa človek naučil vnímať telo a vyjadriť ho pohybom.

Podľa toho, ako sa v tom budem cítiť, dokážem nájsť svoj smer pohybu, aj keď to teraz vôbec netuším?

Áno. Hlavne sa netreba báť improvizovať. Nie tak, že teraz budem 10 minút vrčať, potom stáť na zadných a neviem čo. Musí to byť improvizácia pohybu.

Len tak pre zaujímavosť. Aké zviera si ty?

Mňa vždy napadne panter. Dosť to súvisí aj s tým, čo robím. On dosť skáče po stromoch a podstatnú časť môjho tréningu tvorí práve tréning na stromoch. Čiže tam je zahrnuté všetko, ako zhyby, sklápačky. Na záhrade mám obľúbenú čerešňu alebo si nájdem vhodný strom v lese. Teda nič organizované, len nepretržitý pohyb v určitom tempe, na ktoré mám chuť.

Zúčastnil si sa aj nejakých maratónov, alebo vyslovene športuješ sám?

Nikdy som nebol súťaživý s výnimkou bojových umení. Ale minulý rok ma to chytilo. Mám veľkú chuť súťažiť a tento rok si chcem dať niekoľko prekážkových behov.

Niekomu stačia prechádzky, práca v záhrade, ty to však nepovažuješ za pohyb. Tvrdíš, že je to samozrejmosť.

Áno. Uviedol som vo svojom blogu, že práca v záhradke či chôdza sú samozrejmosťou v tom zmysle, že ľudské telo je zvyknuté sa neustále hýbať. Keď sme boli praľudia, tak sme sa neustále hýbali. Išli sme, lovili sme, postavili sme sa a zase sme šli. Hýbať sa a vykonávať nejakú činnosť, to je samozrejmé, to je základ. K tomu, aby človek robil niečo so svojím telom v zmysle napredovania, sa však musí sústrediť len na telo. Cvičenie je o tom, aby bol človek vo svojom tele a vnímal ho. Ale nie ísť cestou, že potrebujem, aby moje telo čo najskôr dobre vyzeralo, alebo čo najskôr schudlo, či pribralo. Lebo potom sa skôr či neskôr dostane do fázy, že ho to prestane baviť. Trpezlivosť, vytrvalosť a najmä – naučiť sa mať rád pohyb.

Ako si sa naučil vnímať svoje telo a samého seba?

Začalo to bojovými umeniami, ktoré k tomu smerovali, tam vnímanie tela musí byť. Keď balansuješ, kopeš, udieraš alebo pracuješ s vlastným ťažiskom, jednoducho to bez toho nejde.

Málokto to vie a nasleduje svoju intuíciu.

Som presvedčený, že pre každého človeka je vnímanie svojho tela to najprirodzenejšie, čo môže byť. Netreba sa to učiť, ale treba si na to spomenúť. Mne sa v tejto súvislosti veľmi páči jeden výskum. Nechali pri ňom vrcholových športovcov určitý čas napodobňovať pohyby, ktoré robia malé deti. Väčšina z nich to nezvládla. Takže pohyb, cvičenie, to nie je o nejakej systematickosti učiť sa, ale o prirodzenom vyjadrovaní seba, o vnímaní svojho tela.

Čo považuješ za kľúčové pri športovaní?

Dych. Keď si potrebujem časovo obmedziť nejaké cvičenie, ako beh a pod., tak zvyčajne nestopujem  čas ani vzdialenosť, ale počítam si dĺžku dychu alebo rytmus dychu. Keď behám, nádych a výdych robím na počet krokov. Je jedno, či na dva, tri, alebo päť, zvyčajne podľa toho, akú mám náladu. Veľakrát to robím pyramídovo, vtedy má človek záruku, že hlavou neuletí preč. Keď sleduje čas alebo vzdialenosť, koľko mu ešte zostáva, vtedy má tendenciu začať premýšľať a špekulovať: musím a pod. Tam sa stráca vnímanie a radosť.

Teda dych ti pomáha pri koncentrácii?

Áno. Ja to dokonca beriem tak, že šport a pohyb je vlastne tréning dychu v rôznych situáciách. Netrénujem telo, ale skúšam, ako budem dýchať, keď plávam, šprintujem, robím 300 klikov... A popri tom sa trénuje telo. :)

Viem, že si experimentoval so stravou. Máš za sebou experimenty aj z oblasti pohybu a športu, z ktorých vzišli nejaké posolstvá?

Najdôležitejšie je nenasledovať žiadny univerzálny tréningový plán, ale nájsť si vlastnú cestu, ako športovať. Tiež som dlho nevydržal, keď som si tréning zostavil podľa plánov, ktoré som si stiahol z internetu, a ktoré sa osvedčili u špičkových športovcov. Bolo to super, na začiatku ma to veľmi bavilo, potom prišla nuda a po nejakom čase sa mi do toho vôbec nechcelo ísť a musel som sa vrátiť k tomu svojmu. A to sa týka aj stravy. Neexistuje žiadny univerzálny prístup, ktorý platí úplne pre všetkých. Inšpirujme sa, testujme, skúšajme, hľadajme tak, aby sme sa naozaj hýbali, a aby každý posúval svoje telo dopredu vlastnou cestou, ktorá je mu prirodzená a robí mu radosť.

Foto: Archív Palo Hlubina, Titulka: Michal Matloň