Cvicte.sk

Mgr. Oliver Kuchta je v prvom rade kinezio-tréner, ktorý tvrdí, že pri vykonávaní akéhokoľvek pohybu platia všeobecné princípy. Upozorňuje na funkčné poruchy pohybového aparátu, ktoré má každý človek a je potrebné pracovať na ich odstránení. Preto pri cvičení so svojimi klientmi kladie dôraz hlavne na správnu polohu tela a až potom prichádza na rad konkrétny cvik. Je presvedčený o tom, že človek cvičí správne iba vtedy, ak je pohybový aparát stabilizovaný, resp. je v centrovanom postavení. Z tohto dôvodu sa zameriava hlavne na posilňovanie tela s vlastnou váhou a rozličnými fitnes pomôckami (bosu, TRX, kettlebells, fitlopty). Zaoberá sa aj komplexným poradenstvom v oblasti zdravého životného štýlu. Vyštudoval FTVŠ, špecializáciu fitnes, a svoje vzdelanie neustále dopĺňa. Je držiteľom viacerých licencií a oprávnení, ako napríklad rehabilitácia a tréning po úrazoch dolných končatín,funkčná aktivácia nohy, masér klasickej a klinickej masáže a ďalších.

Za mnohými pohybovými ťažkosťami sa skrýva svalová nerovnováha. Čo ju spôsobuje?

Pri vykonávaní akéhokoľvek typu tréningu stále platia určité všeobecné princípy a existujú tzv. funkčné poruchy pohybového systému. Má ich každý človek a je to normálna súčasť života každého z nás. Ide o tzv. reťazenie svalovej dysbalancie – nerovnováhy.Všetky kĺby v tele sú prepojené svalmi, ktoré majú určitý tonus. Ak tento tonus nie je v rovnováhe, tak vytvára svalovú nerovnováhu, ktorá sa následne reťazí na iné kĺby. V dôsledku toho môže byť príčina bolesti ukrytá úplne niekde inde ako si myslíme, cítime. Každý z nás má určité funkčné poruchy a tie ovplyvňujú pohyb. Ak mám blokádu v segmentoch C5-C6 v krčnej chrbtici, môže sa to prejaviť ako bolesť v lakti alebo v ramene. Preto je nevyhnutné vnímať ľudské telo ako niečo, čo je neustále prepojené. To, čo celé telo prepája je fasciálna sieť, ktorú ak, obrazne povedané, na jednom konci potiahneme , tak na druhom konci reaguje.

Ak niekoho dlhodobo bolí chrbát, stačí, ak zájde na masáž?

Keď vám kvapká na podlahu, po týždni tam máte žltú škvrnu. Ak kvapká mesiac, je dierka v linoleu. Ak kvapká desať rokov, tak je diera v betóne. To, čo robí alopatická medicína je, že utrie kvapku, opraví betón a dá čisté linoleum. Pointa je v tom, že najprv treba zistiť odkiaľ kvapká, utesniť dieru a až potom všetko očistiť a opraviť. Ak nevyriešim v prvom rade to kvapkanie, prvotnú príčinu len ignorujem. Ak má niekto zdravotný problém, niečo ho bolí pri pohybe alebo v statickom zaťažení a pôjde na masáž, tak je to zase iba utretie kvapky. Nie je to však oprava toho, prečo bolesť vznikla. Podstata je v tom, že sa treba dopátrať k príčine. A to platí aj pri funkčných poruchách. Keď ku mne príde klient, ktorý má hlavu predsunutú pred osou tela a ramená v nerovnovážnom postavení, viem z toho odčítať jeho pohybové stereotypy. Na základe toho môžeme začať pracovať na funkčných poruchách a to je moment, kedy sa cvičenie prelína s terapeutickými konceptami.

Prešlo popri nás pár ľudí a takmer u každého si si všimol pohybový problém. Dokážeš voľným okom definovať, čo daný človek nemá v poriadku?

Áno, to je diagnostika. Zo stoja alebo z chôdze sa dá vyčítať mnoho dôležitých skutočností. To je obrovská výhoda pohybových konceptov. Z nich sa dá naučiť a vyvodiť predpokladako sa zaťažujú jednotlivé kĺby, aké je napätie svalov.

Vieš to zistiť aj zo spôsobu sedenia?

Áno, napríklad podľa polohy panvy. Alebo podľa toho ako si ide sediaci človek vziať napríklad pohár. Aj z toho sa dá vyčítať nejaký pohybový stereotyp, ale nie je to ani zďaleka také celostné ako keď niekto kráča ku mne. Keď kráča, pozerám sa mu na členky, chodidlá, bedrá, brucho, kožné riasy.Na to, či sa hompáľa, či tam je rotácia. Stoj a chôdza sú niečím špecifickým.

Čo dokážeš odpozorovať z kožných rias?

Pozerám sa na riasenie (vlnenie) pokožky, ktorá prezrádza, čo sa deje pod ňou. Kde sú štruktúry zrastené, nepohyblivé a kde, naopak, sú preťažované. Pritom nejde len o funkciu svalov, ale hlavne fascií, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou svalu. Nemožno zabudnúť na propriocepciu, čo je dôležité hlavne pri tréningu. Proprioceptory nám pomáhajú vnímať tento svet. Keď zavriem oči a vyradím všetkých svojich päť zmyslov, viem, že mám zdvihnutú ruku. Uvedomujem si, ako je pokrčená. Viem, aké tam mám svalové napätie. Ide o receptory, ktoré sú v koži, v svaloch, šľachách, kĺboch... Existujú statické a dynamické... Oni informujú mozog cez odstredivé dráhy o skutočnostiach, že držím niečo v ruke, že to má nejakú hmotnosť, že mám pokrčenú ruku, dvíham činku. Toto všetko vytvára v mozgu predstavu o pohybe. Ak idem trénovať a chytím sa hrazdy s cieľom urobiť zhyb, plán pohybu tam už dávno je. Najskôr teda musím zmeniť plán pohybu. Musím sa venovať uvoľneniu mäkkých tkanív a dychovému stereotypu, potom môžem skúsiť niečo meniť. Ak klientovi poviem, nech si vezme činku, vystrie sa a pripraví sa na vykonanie konkrétneho pohybu, tak pohyb nebude ani zďaleka taký dobrý, ako keď si ešte pred uskutočnením pohybu vedome pripraví chrbticu, ramená atď.

Mnohí sú dnes tak psychicky preťažení, že sa nedokážu sústrediť na to, čo robia

Áno, stáva sa, že dám klientovi urobiť klasický výpad. Spýtam sa ho, ktoré svaly pri tom cíti a on odpovie, že cíti zadok. Ja, samozrejme, viem, čo všetko je do výpadu zapojené. Musí tam byť zákonite kvadriceps (pozn. redakcie  predný stehenný sval). Z toho vyplýva, že klient nie je úplne sústredený, pretože musí cítiť aj stehenný sval. Postupne sa ho pýtam, či cíti aj kvadriceps, lýtko a on zisťuje, že vlastne áno. Na základe tohto potom dokážem jednu svalovú partiu držať v napätí, dotyčný si to uvedomuje a preciťuje. To je presne to, čo ťahá fitnes športovcov a kulturistov do posilňovne. Oni tam vlastne chodia „precítiť“ svaly.

Čo znamená cítiť svoje telo?

Ak je niekto dennodenne v práci, ignoruje svoje telo a psychiku. Ide o ľudí, ktorí prídu k lekárovi, „odložia svoje telo na stoličku“, ale mentálne si idú sadnúť von a počkajú. Možno to prirovnať k oprave auta v servise. Dajú auto do servisu, počkajú, kým sa opraví, nastúpia a idú zasa na plný plyn do svojho životného štýlu. To nemá žiadny zmysel. Takých ľudí musím dostať na úroveň, na ktorej pribrzdia a začnú si uvedomovať svoje telo a starať sa oň. Aj tí, ktorí nešportovali, si uvedomia, že ich pohyb baví. Prečo? Lebo zistia, že predtým pohyb vykonávali príliš úmorne.

Ak to precítim, tak potom ma pohyb viac baví?

Ak niekto chodí „stiahnutý“ zo stresu, tak potom je pre neho pohybová aktivita veľmi úmorná. Vykonáva pohyb vo svojom patologickom vzore. Čiže ak budem sedieť s hlavou naklonenou do strany 6-8 hodín, vstanem a začnem behať, svalový tonus na jednej a druhej strane bude asymetrický. Súvisí to aj s tým, že máme tlakové a ťahové receptory na celom prstenci v medzistavcových platničkách. Keď sa na jednej strane natiahnu a na druhej stlačia, reaguje reflexne autochtónna muskulatúra, ktorá je súčasťou hlbokého stabilizačného systému, vykonáva záklon trupu alebo jednostranne robí rotáciu. Tento mechanizmus zmení konfiguráciu celého tela. Len v dôsledku toho, že mám hlavu nabok, zmení sa zaťaženie na klenbe chodidla. Preto je nevyhnutné, aby sa človek naučil relaxovať, predtým ako opäť začne svaly jednostranne zaťažovať posilňovaním.

Nakoľko je dôležité vykonávať daný typ pohybu technicky správne?

Opäť sa pristavím pri proprioreceptoch, ktoré s týmto súvisia. Poviem príklad. Tenista ide trafiť loptičku. Zaženie sa raketou smerom k nej, čo je fáza post-recipročného nastavenia. Je to pohybový program, matica uložená v mozgu. Keď sa spustí, v tom momente sa daný pohyb vykonáva. Pohyb sa síce vykoná tak či tak, ale ide o to, aké je vnútro-telové zaťaženie.

Ak má tenista v priebehu úderu loptičky napr. nesprávne nastavenie nôh, koleno bude padať dovnútra, prenos síl cez pokrčené a dovnútra rotujúce koleno nebude ideálny, optimálny, vyvážený. Je to definované ako decentrované postavenie kĺbu, kedy sa kĺb nefyziologicky zaťažuje páčením. Ak kĺb nie je v optimálnej polohe, nemá ideálny kompresný tlak a pohyb sa vykonáva nefyziologicky. Pri odrážaní loptičky je teda najdôležitejšia centrovaná poloha v kĺbe, napr. hlavica ramenného kĺbu musí byť pritlačená do jamky lopatky. Ak je nesprávne pritlačená, teda svaly okolo lopatky majú určitú dysbalanciu, hlavica je posunutá, zrotovaná o milimetre niekde inde. Na to reagujú receptory a mení sa konfigurácia svalového tonusu v celom tele.

Ktoré terapeutické metódy využívaš?

Vždy si vyberám i v závislosti od toho, ako sa dotyčný človek cíti. Najprv sa snažím o relaxačnú zložku, čiže uvoľnenie. Potom prichádza na rad posilnenie hlbokého stabilizačného systému. Je tu aj tretia zložka, teda zacentrovanie, zastabilizovanie kĺbov. Zaoberám sa vývinovou kineziológiou, vedou o vývine pohybu. Slovíčko "vývinová" znamená, že ak si zoberieme napr. prvý rok života človeka, tak dieťa v období prvého roku života, robí nejaké pohyby a tie nie sú náhodné. Sú to jasne determinované motorické koordinačné komplexy, svalové súhry, pohybové stereotypy, ako matice uložené v mozgu. Napríklad Vojtova metóda sleduje dieťa, ako sa pretáča, sedí, lozí, otáča hlavou. Dokáže presne popísať, odkiaľ, kam, ktorý sval sa ťahá. Predstav si sval upnutý na dvoch kostiach. Ak jednu kosť chytím a sval sa stiahne, tak zákonite druhú kosť vytiahne. Ak to urobím naopak, tak sa mení smer ťahu svalu, jeho smerový vektor. Je teda jasne popísané, ktorý sval kam ťahá, ako sa upína a zapája do svalových reťazcov, ktoré sú v rámci vývoja potrebné. Zvlášť teda hlboký stabilizačný systém a dychové súhry.

Ako ty pracuješ s hlbokým stabilizačným systémom?

Vždy vychádzam z funkcie. Ak niekto príde a povie mi, že tento cvik je dobrý, tak to automaticky nepreberiem. Vždy sa nad tým zamyslím, aký to má zmysel v rámci celého tela, čo sa tam vlastne deje. Všetko má svoje zákonitosti a princípy, ktoré platia aj v hlbokom stabilizačnom systéme. Vnútorné tkanivá majú určitú súhru na zadnej a prednej strane. Povrchové tkanivá majú zasa svoju súhru na jednej i druhej strane. Tieto princípy využíva aj koncept dynamická neuromuskulárna stabilizácia. Ide vlastne o vývojové polohy a pohyby dieťaťa, keď sa načahuje za hračkou, pretáča sa, lozí atď., do ktorých sa snažím nastaviť  svojho klienta a v tej ho učím dýchať, hýbať sa. Mám nejakú predstavu, odkiaľ a kam musia ťahať svaly a snažím sa ho tak nastaviť. Usilujem sa ho reflexne stimulovať k tomu, aby bránica začala fungovať podľa jasných zákonitostí.

Prečo práve do polohy malého dieťaťa?

Tieto vzory sú geneticky determinované. Tak to máme v sebe zakódované všetci. Hlboký stabilizačný systém sa vyvíja v polohe na bruchu, či chrbte. Keď príde nový klient, tak idem vlastne od nuly. Najprv ho dám do polohy novorodenca. Ak to zvládne, tak ideme do polohy staršieho dieťaťa atď.

Je pre niekoho problém dostať sa do tejto polohy?

Je to veľký problém. Ide o polohu, v ktorej má chrbtica svoju fyziologickú mobilitu, rotabilitu, a iné možnosti pohybu. Ak sedím dvadsať rokov v školskej lavici, príde mi normálne chodiť zhrbený z lavice, lebo všetci sú. Je to o vnímaní. Človek precitne v polohe, keď zistí, že napríklad dýcha do brucha. Tento tlak stabilizuje chrbticu a vzniká zážitok radosti z pohybu. Dýchaním v tejto „detskej“ polohe, začne mozog rozpoznávať a postupne aplikovať dychový stereotyp podobný tomu v detstve.

S akými problémami k tebe prichádzajú klienti?

Sú takí, ktorí prídu s nejakým problémom, ale aj takí, ktorí prídu a problém nevidia. Lenže ja ho tam vidím. Ak chce človek cvičiť, alebo niečo robiť a povie, že ho bolí krk, problém môže byť ukrytý v kostrči alebo na chodidlách. Každý človek reaguje inak a každému treba aj dané skutočnosti vysvetľovať iným spôsobom. V praxi to znamená, že klientovi musím vysvetliť, prečo u neho riešim problém s chodidlom, keď jeho bolí krk.

Sú určité typy klientov, ktorým sa nevenuješ?

Snažím sa vyhýbať poúrazovým stavom, pretože sa zaoberám tým, aby sa nestali. Ja nie som lekár ani fyzioterapeut. Toto je niečo, čo vyžaduje úzku špecializáciu v niečom inom. Je to o skúsenosti. Keď mám skúsenosť s pohybom a citom vlastného tela, idem touto cestou.

Oliver Kuchta je človek, ktorý o pohybe a našom tele vie naozaj veľa. Ak vás trápia akékoľvek problémy spojené s pohybovým ústrojenstvom alebo rôzne dysbalancie, kontaktovať ho môžete na emailovej adrese: kuchta.oliver@gmail.com

Odporúčame prečítať: Sú mýty o Vojtovej metóde ako rehabilitácii pravdivé?