Ján Riapoš: Najesť sa pred zápasom je hotová smrť
Bol športovcom, nádejným futbalistom, aj pred ťažkou autonehodou. Keď ju dnes po dvadsiatich rokoch s úsmevom bagatelizuje, hovorí, že sa zmenil len spôsob jeho prepravy. Športovcom však zostal, iba presedlal z futbalu na stolný tenis a dosiahol v ňom snáď všetko, čo sa dá – je niekoľkonásobným majstrom Európy a majstrom sveta, držiteľom štyroch zlatých a jeden striebornej paralympijskej medaily.
Ako vyzerá jeho tréningový režim, ako sa stravuje, ako posilňuje? A vôbec, aké špecifické pravidlá musí ako vozíčkar dodržiavať? Prečítajte si unikátny rozhovor s vrcholovým paralympijským športovcom Jánom Riapošom.
Začnime všeobecne – ako vlastne môžu cvičiť vozíčkari?
Telesne postihnutí športovci kopírujú športy zdravých ľudí, no každý druh športu má svoje špecifiká, tak ako aj každé postihnutie má svoje špecifiká. Inak posilňujú a cvičia nevidiaci, sluchovo alebo mentálne postihnutí. Ak mám hovoriť za môj šport, teda stolný tenis, v ňom platí, že mať veľa svalovej hmoty je príťažou.
Počas zápasu je potrebné na 20 až 30 minút sa koncentrovať na výkon, takže pracovať treba hlavne so psychikou. Samozrejme treba mať aj fyzickú výdrž. Dôležitý je dobrý švih, na ten musíte mať rýchlu ruku. Sú na to špecifické cvičenia v posilňovni, pri ktorých zvyšujete frekvenciu úderov, zlepšujete kondíciu. Počas samotného zápasu nesmie poklesnúť intenzita vašich úderov len preto, že kondíciu nemáte. Netreba si pritom vôbec dávať veľké záťaže, lebo tie práve tvoria nežiaduci objem.
Vozíčkar v podstate nedokáže ovládať svoje nohy, niekedy sú postihnutia ešte rozsiahlejšie. Čo teda vlastne môže posilňovať?
To, čo mu funguje (smiech). To, čo ovláda, funguje normálne, to, čo neovláda, sa už „opraviť“ nedá. Signál, ktorý vysiela mozog po periférnej nervovej sústave, nedorazí po poškodeniach miechy a chrbtice na svoje miesto, takže sval nereaguje. Drží, vnútorne je v poriadku, no keďže sa nepohybuje, nenaberá hmotu a atrofuje. Zabrániť tomu môžu rôzne kompenzačné prístroje napríklad bicykel – motomed, do ktorého sa človek zapne a motomed bicykluje s jeho nohami. Má to veľký význam aj kvôli funkčnosti kĺbov a peristaltike čriev. Nohy vozíčkara sú v princípe „zdravé“, ale neudržia ho, lebo nemajú to, čo majú zdraví ľudia – spojenie s miechou a chrbticou.
Čo robíte Vy ako stolnotenisový hráč, aby ste boli fyzicky čo najviac vo forme?
Určite nesmiem vynechať strečing pred tréningom aj po tréningu, pred zápasom aj po zápase. Na začiatku je určený na to, aby pripravil svaly na fyzický výkon, aby sa neodtrhli, aby boli pripravené aj úpony a kĺby. Po tréningu sú vynikajúce uvoľňujúce cvičenia – dychové aj svalové – aby sa odbúral stres a napätie.
Máte aj upravenú stravu?
Bez toho to nejde.
Aké sú zásady stravovania vozíčkara a navyše športovca?
Hotová smrť je najesť sa tesne pred zápasom. Ak si dám niečo 20 minút pred hrou, krv sa koncentruje v žalúdku, začne sa mi driemať, klesá koncentrácia aj fyzická výkonnosť. Pritom práve počas zápasu treba mať silu a čo najviac energie.
Pravidelne si dopĺňam informácie o nových výživových doplnkoch pre športovcov, aj vozíčkari potrebujú proteíny, bielkoviny, vitamíny a hlavne veľa vlákniny kvôli správnej činnosti čriev. Kvôli tomu, že vozíčkari prakticky stále sedia, je peristaltika ich čriev spomalená.
Znamená to, že si strážite aj množstvo potravín, ktoré zjete?
Samozrejme. Ovládam zhruba 10 percent svojho tela, 90 percent je postihnutých, a tak sa mi zmenil aj metabolizmus. Veľa potravy by pre mňa znamenalo veľký problém, jedlo sa potom hromadí v črevách a komplikuje aj vylučovanie.
Prvá úprava mojich stravovacích návykov súvisela s mojím postihnutím, potom som pristúpil k druhej úprave ako športovec. Tam vstupujú do hry ďalšie faktory – inú stravu mám počas prípravy, kde treba viac bielkovín, inú počas turnajov, keď je potrebné byť koncentrovaný na zápas. Ak mám hrať napríklad o 13-tej a vzápätí o 15-tej, nemôžem ísť na obed ani predtým a ani medzi zápasmi. Na zahnanie hladu bez poklesu koncentrácie používam banány a jablká.
Predpokladám, že musíte tiež dodržiavať pitný režim.
Ten je vôbec najdôležitejšou časťou celej prípravy, u vozíčkarov dvojnásobne. Väčšinu z nich ohrozuje inkontinencia, teda únik moču. Pri poškodeniach chrbtice či miechy nefungujú vonkajšie, no ani vnútorné hladké svaly, napríklad zvierače. Človek teda nevie moč udržať. Samozrejme sú na to kompenzačné pomôcky, katétre a urinálne systémy, vďaka ktorým odpadá psychická bariéra, že sa včas nedostane na toaletu.
Hrozbou pre ľadviny je aj to, že vozíčkar celý deň vlastne sedí. Aj preto ich potrebuje mať zdravé. Ak málo pije, málo močí a hrozia problémy s ľadvinami, najrôznejšie zápaly. Obyčajný zápal môže zrušiť niekoľkoročnú prípravu napríklad na paralympiádu – dostanete teplotu, oslabí sa váš organizmus, nasadia vám antibiotiká a v takom stave nemôžete vyhrať zápas. Pre bežného človeka je teda pitný režim potrebný, pre vozíčkara nevyhnutný.
Hovoríme o stravovacom a tréningovom režime vrcholového športovca, ktorý je disciplinovaný a túži po víťazstvách. Čo však ak človeka na vozíku prepadne skepsa a nechce sa vôbec pohybovať?
Ak nezmení svoje stravovacie návyky, začne rapídne priberať. Má totiž oveľa menšiu spotrebu energie, než keď bol zdravý, musí ju teda zredukovať. Obézny vozíčkar bude mať problémy presunúť sa do auta alebo na posteľ alebo z postele do vozíka. Vždy, keď si potrebuje presadnúť, musí rukami dvíhať celú svoju váhu.
Jeho mobilita sa prudko zhoršuje – najprv je to zdravotný problém, potom aj psychický. Ak vozíčkar priberie a má napríklad viac ako sto kíl, tak sa nezmestí do vozíka a mení sa na „mŕtvu váhu“, ktorou často nepohnú ani štyria asistenti.
Ako môže nabraté kilá zhodiť?
Technicky je to prakticky nemožné. Telo natečie tukom, obalí sa to všetko vodou, čo ešte zhoršuje aj tak obmedzené pohybové možnosti vozíčkara. Vtedy musí prísť pasívna fyzická rehabilitácia, keď jeho svalmi hýbu prístroje. Je to dlhodobé a komplikované, výkričník pre každého vozíčkara. Ak má problém zbaviť sa nadváhy zdravý človek, vozíčkar, ktorý ovláda 10 či hoci 50 percent svojho tela, to má nesmierne ťažké.
Čo Vás ako športovca čaká najbližšie a ako sa na to pripravujete?
Svoju prípravu podriaďujem cieľu uspieť na Paralympijských hrách v roku 2016 v Rio de Janeiro, vtedy musím mať formu najvyššiu. Aj pred Majstrovstvami Európy v Taliansku na prelome septembra a októbra som však mal dvojfázový tréning herných činností, čo je spolu zhruba šesť hodín, posilňovňu, strečing, psychológa, masáže regenerácie,... Samozrejme sme všetci museli dbať na to, aby sme sa vyhli ochoreniam, chrípke, zraneniam, či čomukoľvek, čo môže ohroziť organizmus a zmariť celú intenzívnu prípravu.
Pozn.: Ján Riapoš pridal na práve prebiehajúcich Majstrovstvách Európy ku svojim siedmim zlatým a jednej striebornej aj bronzovú medailu v súťaži jednotlivcov. V tímových súťažiach skúsi Slovensko získať zlato!
Foto: Roman Benický